O BLOGOŠKOLE OD ESTY

Ahojte, všetci „zverenci“ pána profesora Sabola :)!

Hoci ja mám už pár týždňov po maturite, dostala som milú pozvánku na tento blog a výzvu napísať svoj názor. Ako správny maturant sa už neskutočne nudím, a tak (ako správny bloger) tým, ktorých to zaujíma, rada ponúknem svoj pohľad na svet blogov, ktorý sa stal neoddeliteľnou súčasťou môjho internetového života.

Blogovanie je nielen zaujímavý spôsob využitia voľného času, ale podporuje aj akýsi vnútorný rast, znášanie kritiky a rozvíjanie našich spisovateľských schopností. Nech už tú slovenčinu akokoľvek neznášate, po niekoľkých napísaných a prečítaných blogoch a komentároch sa vaše obzory určite rozšíria. 

Na internete nájdete veľa možností rozvoja svojich jazykových schopností. Je však rozdiel v písaní statusov na Facebooku (s kopou pravopisných, štylistických chýb a často významovo úplne od veci) a cieleným písaním, pri ktorom je obrovskou motiváciou (ktorá texty často mení na nepoznanie a nie vždy k lepšiemu) strach z kritiky ostatných. Až po zopár blogoch som si skutočne uvedomila, že „hodením“ blogu na sieť vlastne kričíte: „Tu ma máte! Kritizujte ma!“ a stálo ma to veľa námahy zmieriť sa s tým, že všetkým sa páčiť nikdy nebudem. 

Nápad nášho (ok, ok, už je len Váš:) profesora hodnotím veľmi pozitívne – málokto by sa tak snažil ozvláštniť Vám vyučovanie a hľadať inú ako známkovú motiváciu. Uvidíme, kam Vás blogovanie v rámci slovenčiny dovedie, ja sa nechám prekvapiť :) zatiaľ som Vám len (takto neskromne) spísala zopár rád, ktorými sa riadim a za ktorými sú hodiny nepríjemných pocitov a hádaní sa s diskutérmi, opravovania textov a hľadania námetov. Riadiť sa nimi, samozrejme, nikto nemusí. Upozorňujem, že ešte neviem ako to tu bude fungovať, takže platia na blogovanie vo všeobecnosti:

1. Na blogu zverejňujem len to, za čím si 100% stojím a čím som si istá, informácie, ktoré uverejňujem preverujem a názor, ktorý prezentujem je výsledkom dlhodobého premýšľania.
2. Pri uverejňovaní blogu myslím na to, že je to vec absolútne verejná a chyby v blogu sa len ťažko spätne napravujú (a to nemyslím len tie štylistické a gramatické).

Blog si môže prečítať každý, kto Vás nepozná, pozná dobre (mama, otec, súrodenci, priateľ/ka, kamaráti, babky, dedkovia), pozná (doktor, učiteľ, zamestnávateľ, zubár, teta bufetárka) alebo raz spozná (budúci zamestnávateľ, budúci partner:). To treba mať na pamäti hlavne pri kritike svojho okolia, ale i pri dvojzmyselných vyjadreniach. Dávam si pozor na to, aby som nevyznela vulgárne, nevďačne..., ale aj na to, aby niekto nemohol môj príspevok zle pochopiť ako napr. rasistickú narážku. Samozrejme, nemôžete čitateľovi nadiktovať, čo si má myslieť, ale Vy máte blog uverejňovať s pocitom, že ste urobili všetko pre to, aby ste sa jasne vyjadrili.

3. Popri blogovaní čítam aj iné blogy a články a niektoré komentujem, snažím sa učiť na chybách ostatných a pomáhať tým, ktorých chyby vidím. Čítaním (a opravovaním) cudzích textov sa tak zlepšujem v písaní mojich vlastných blogov, navyše si vytváram predstavu o tom, ako a o čom chcem písať (čo sa mi pri blogovaní páči a čo nie).
4. Pri komentovaní iných blogov si dávam pozor, aby sa konštruktívna kritika nezvrhla na osobný útok, ktorý nemá za cieľ pomôcť pisateľovi, ale ho uraziť, alebo vyprovokovať.

S takýmito príspevkami sa stretávam pri každom blogu a zväčša ich úspešne ignorujem. V dobrých blogogvých komunitách fungujú admini aj ako „smetiari“ a takéto príspevky (napr. s vulgarizmami, osobným útokom, xenofóbiou alebo rasistickým podtónom) mažú na základe upozornení ostatných blogerov.

5. Z komentárov k mojim blogom sa snažím poučiť. Oddeľujem tie, ktoré si chcú len vybiť zlosť, pozdvihnúť sebavedomie, alebo proste niekoho naštvať od tých, ktoré mi chcú skutočne niečo povedať.

Považujem však za nefér voči mojim čitateľom robiť istú chybu vo viacerých blogoch napriek tomu, že ma na ňu opakovane upozorňujú (a to napríklad používať nepravdivú informáciu, nerelevantný zdroj, ale aj stále opakovať tú istú gramatickú či štylistickú chybu)

6. Pokiaľ nemusím, do písania sa nesilím. Možno je to tým, že píšem rada, ale písanie a nápad ku mne prídu samé, hoci nie vždy vtedy, keď ich potrebujem a často v najnevhodnejších chvíľach (u zubárky, v čakárni u doktora, alebo proste hocikde, kde práve nemám papier a pero).

Ak ale tému vyslovene hľadáte, lebo písať (z nejakých nevysvetliteľných dôvodov:) musíte, radím mať oči otvorené a ísť von – inšpirácie sa zväčša skrývajú v pozorovaní iných, v prechádzkach, v počúvaní hudby, v činnostiach, ktoré Vás bavia.

7. Vyberám si témy, ktoré sú mi blízke, pokiaľ mám tému určenú, hľadám to, čo poznám, pokiaľ nepoznám nič, študujem. Čitateľ ľahko odhalí pisateľovu nevedomosť v danom smere, cíti sa podvedený a k blogu sa radšej druhý krát nevráti.
8. Text, ktorý som napísala si niekoľkokrát prechádzam a predstavujem si, ako sa naňho môžu pozerať rôzni ľudia, ktorí ho budú čítať. Vety viackrát upravujem a premiestňujem, k veľakrát použitým slovám hľadám vhodné synonymá, textu sa snažím dať akúsi „spätosť“, vytváram odseky, aby v ňom čitateľ neplával a nemusel sa dlho orientovať. Ja osobne si text rada po napísaní nahlas prečítam a počúvam ako znie.

Niektorí tvrdia, že text je dobré nechať pár dní „uležať“ a potom sa k nemu vrátiť. Môžem potvrdiť, že táto taktika je účinná, no nie vždy máte čas a nie vždy Vás k textu ešte niečo napadne.

9. V texte sa snažím eliminovať pravopisné chyby, pokiaľ môžem, text si najprv napíšem vo worde so slovenským spell-checkom, s interpunkciou a na slovenskej klávesnici.

Na internete je písanie bez interpunkcie považované za prijateľné, je to taký písomný úzus :), no niekto si Váš text bude čítať a bude sa rozhodovať, či po dvoch riadkoch čítať ďalej. Lúštenie v texte bez interpunkcie a čiarok často rozhodne vo Váš neprospech.

10. Samotného čitateľa si vybrať nemôžem. Môj text a spôsob, akým píšem si ale vyberá čitateľa, ktorého zaujmem.

Dúfam, že niektoré z mojich rád použijete i tu, iné možno využijete pri Vašej vlastnej „blogovacej kariére“. Na blogu sa mi najviac páči spätná odozva čitateľov a to, že nikdy neviete, komu Váš blog pomôže.

Za jednu z najlepších skúseností s blogom považujem situáciu spred roka, kedy ku mne prišla spolužiačka s textom vytlačeným z môjho blogu a povedala, že jej v ťažkých chvíľach pomohol. Pre ju jedinú by sa ten blog oplatilo napísať aj tisíckrát.

Dúfam, že tých pozitívnych skúseností s blogovaním budete mať viac ako negatívnych, majte sa na GJAR-ku krásne, keby ste čokoľvek potrebovali, viete, kde ma nájdete :)

Vaša Esty